Hlavný prúd slovenskej politiky je vidno aj zo zahraničia. Je to prúd, ktorý tvorí niekoľko foriem demokratického socializmu. Spomedzi nich je najsilnejší Smer-Sociálna demokracia, a v ňom súperiace frakcie, zjednotené nielen rozsiahlym čerpaním benefitov či slávnymi tendrami, ale predsa len aj mentálne.
Ide o skupinu, ktorá nemá žiadnu vyhranenú liberálnu agendu, a hoci nemá ideológiu, má mentalitu „súdruhov zo Slovenska“, slovenské štátne záujmy v ich predstavách sú bazálna ochrana jazyka (tzv. národné krídlo Smeru vedené ministrom kultúry Maďaričom) historický slovenský autonomizmus (paradoxne práve Smer podporoval iniciatívu SNS na prijatie „zásluhového zákona“ o Andrejovi Hlinkovi), nad ktorým stojí nadstavba zvaná „Slovenské národné povstanie“ a ekonomické záujmy Slovenska, často na úrovni boja o colný tarif za prvej československej republiky.
Nechcem tým povedať, žeby títo ľudia mali nejakú nacionalistickú ideológiu, pre nich komunistická indoktrinácia bola taká prirodzená, že dnes je pre nich Platónskou jaskyňou, ktorá im nedovoľuje vyjsť za hranice návykov (aj tu sú výnimky ako napríklad poslanec Podmanický, neoľudák v Smer-SD).
Europravica
Do tohto mentálneho okruhu patrí aj väčšina akože pravicových strán - Slovenská demokratická a sociálna únia bývalého premiéra Dzurindu, Kresťanskodemokratické hnutie vedené exkomisárom EU Figeľom s pokútne získaným PhD a ešte pokútnejšou kauzou pridelenia sociálneho bytu (v čase keď bol hlavným vyjednávačom SR s EÚ) a slovenská časť strany Most-Híd. Typickým znakom mentality týchto ľudí, predstavujúcich údajne pravicu je fakt, že v roku 2012 presadila starostka MČ Bratislava-Staré Mesto, Tatiana Rosová opätovné premenovanie Nového mosta na Most SNP (niesol tento názov do roku 1990, a v roku 1990 zmenu názvu presadzovala vtedajšia obnovená Demokratická strana pre „kontroverznú povahu udalostí v jeseni 1944“).
Pre českého čitateľa môže byť príťažlivé, že na Slovensku existuje akýsi spoločný vlastenecký vzťah k obnove Československa, prejavený vzťahom k SNP, najmä keď si situáciu porovná s diskusiami o Mníchove či odsune sudetských Nemcov v českom mainstreame.
Liberálne elíty
Je to však nebezpečný omyl. To, čo sa skrýva za líniou „Od demokratického SNP cez rok 1968 po súčasnosť“ je bojovný protináboženský postoj liberálnych elít a „zmierlivý postoj“ tradičnej ľavice (Smer-SD) k cirkvi, pričom úmyselne používam slovo „k cirkvi“ je to totiž pozitívny vzťah k jej inštitucionálnemu vplyvu a jeho využívaniu, nie ku kresťanstvu ako k náboženstvu.
Druhá časť politického mainstreamu je liberálno-ľavicový prúd, ktorého časť pôsobí v SDKÚ-DS a druhá časť v novej strane Sloboda a solidarita (kde väčšinu tvoria skôr libertariáni ako liberáli).
Mediálna scéna sa v zásade delí na údajne pravicové mienkotvorné média (Sme, Týždeň, Hospodárske noviny), ľavicovej scéne dominuje denník Pravda vlastnícky prepojený s finančnou skupinou blízkou Smeru-SD. Všetky tieto médiá pôsobia v jednom mentálnom obraze, rozsah prípustných tém je od socialistickej ľavice po „ľudskoprávnu agendu“ LGBTI, po debaty o daňovom systéme. Európske témy sú prakticky tabu, vyrovnaný rozpočet detto, ozajstné hodnotové otázky sú už úplne mimo scény.
Mútna voda veľkých riek vraj nie je pitná. Môj pes by s tým nesúhlasil. Pri prechádzkach na brehoch Dunaja si upije rád. Ešte nikdy mu z toho mútneho hlavného toku nebolo zle. Chce to len silný žalúdok.
Topiace sa ľadové kryhy
Na hladine hlavného prúdu plávajú ľadové kryhy. Povrch majú biely, pod povrchom sa však už miešajú s bezmennou špinou hlavného toku. K takýmto ľadovým kryhám patria donedávna parlamentná SNS, dve skupiny vzbúrencov z KDH (KDS – Konzervatívni demokrati pod vedením V. Palka, a Nova-Dohoda exministra Lipšica), časť nesúrodého bloku OĽaNO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, zväčša, nie však výhradne s konzervatívnym zameraním), libertariánska časť strany Sloboda a Solidarita, či solitéri ako skupina Alfa okolo prezidentského kandidáta R. Procházku (známy ústavný právnik, ex-KDH) alebo ad hoc podporná skupina ďalšieho kandidáta Jána Čarnogurského (donedávna známeho predsedu Slovensko-ruskej spoločnosti).
Tieto kryhy nie je ľahko klasifikovať, najmä preto, že na tej či onej úrovni sa tam vždy objavujú hlasy po transparentnosti, priamej demokracii, obmedzení moci politických strán (akoby nejakú podstatnú moc mali). Tieto kryhy, ak by neboli otepľované hlavným prúdom, by mohli zahatať Dunaj (a spôsobiť tak povodeň).
Je síce namieste obava, že v takom prípade by v rámci dunajskej stratégie boli nasadené protipovodňové opatrenia únie, ale vzhľadom na to, že kryhy sa pod starostlivým dozorom pomaly topia, povodeň nehrozí.
Ostrovčeky beznádeje
V hlavnom prúde a predsa bez toho aby sa plavili s prúdom, vystavené erózii, stoja ostrovčeky, rozličnej sily i veľkosti, počnúc kotlebovskou ĽSNS (neoľudácka platforma kombinovaná s občianskym odporom voči beztrestnosti cigánskej kriminality ale aj antikomunistickými demokratmi-disidentmi ako Vladimír Pavlík), pokračujúc Slovenskou národnou jednotou (federálny exposlanec Pánis, známy najmä útokom davu na V. Havla počas demonštrácie za nezávislosť v roku 1991) a niektorými spriaznenými združeniami. Z ostrovov stačí odmývať zem postupne (a naniesť nános nesený hlavným prúdom).
Pohľad z nábrežia
Keď sa človek pozerá na svet z dunajského nábrežia, kde pred pár dňami bolo ťažko prejsť pomedzi húfy ozbrojených policajtov chrániacich pochod dúhovej hlúposti, mimovoľne sa mu v mysli vynárajú obrazy tých, ktorí stoja na brehu hlavného prúdu a teda mimo neho. Na Slovensku sú to najmä rozličné občianske združenia a neformálne iniciatívy, málopočetné, a nie vždy dostatočne aktívne ( Nové Slobodné Slovensko, Jednota slovenskej mládeže, v oblasti ochrany života napr. Centrum pre bioetickú reformu) a nepočetné médiá, medzi nimi napríklad Kultúra.
Neviem posúdiť, či by sa nejasné zoskupenia, ktoré som označil ako ľadové kryhy dali sformovať do kontrarevolučného hnutia, iste nie ako celok. Pri izolovaných ostrovčekoch, ktoré si hovejú vo svojej výnimočnosti, som si istý, že je to nemožné.
Čistý prameň?
Čistým prameňom je kresťanstvo, a prejavom toho sa zdá byť aj Národný pochod za život.
Prima facie sa zdá, že biskupi pastierskym listom pri príležitosti pochodu jednoznačne podporili tradičnú rodinu, a boj proti lobingu LGBT. Na druhej strane, pastiersky list je pomerne slabá náplasť na dlhé mlčanie, ktorým sa doteraz cirkevná hierarchia vyznačovala nielen v otázkach ochrany života.
S výnimkami ako boli emeritný arcibiskupi Sokol, či Tkáč či emeritný gréckokatolícky biskup Hirka (ktorí v osobných rozhovoroch varovali pred dôsledkami vstupu do EÚ na duchovný život veriacich, a násilie voči svedomiu, ktoré sa prejavovalo v eurosocializme už pred rokom 2004) cirkev zachovávala zásadný mier s politikou nielen v časoch vlády V. Mečiara, ale i potom, a v princípe ho zachováva dosiaľ. Je možné, že pokusy vyjednať za tiché PR vlády (prostredníctvom spoločných stretnutí na ktorých premiér môže predstierať naviazanosť na „slovenské duchovné korene“) nejakú kompenzáciu v podobe politických ústupkov nevyšli a hierarchovia usúdili, že vláde treba ukázať číselnú prevahu doposiaľ mlčiacej väčšiny.
Košický zázrak bol síce z hľadiska účasti úspech, mainstreamu sa ho však podarilo neutralizovať (či už primitívnym prístupom ľavicovej Pravdy alebo sofistikovaným liberálno-ľavicového Sme) čo by však nebolo také ľahké ak by pochod nestrápňoval jeho hovorca (ale o tom inokedy).
Rozhodne je pastiersky list biskupov a Národný pochod za život krokom dobrým smerom, ale je to malý krôčik, a nielen od hierarchov sa čoskoro bude očakávať iný príklad a tvrdšia odpoveď voči štátnej moci.
Nemecká dilema
Pozerajúc z nábrežia, vidím na druhej strane Dunaja Petržalku, v časoch poslednej nemeckej dominancie v tomto priestore nemeckú dedinu Engerau. Český a slovenský postoj k Nemecku (a nemectvu, aby som do toho zahrnul aj Rakúsko a menšiny) je veľmi dôležitý prvok nielen v historickej pamäti, ale aj v rozhodovaní o vyviazaní sa z únie.
Historicky neexistoval slovensko-nemecký spor, zápas, ani konkurencia v jednom priestore, Nemci na Spiši a v banských mestách sa veselo poslovenčovali, (aj pomaďarčovali), stálejšie ostrovy nemeckého osídlenia zasa často spolupracovali s národným hnutím v boji proti maďarizácii a rakúski Nemci boli pre SNS, ľudákov a agrárnikov rovnakými spojencami proti Maďarom, ako Česi.
Hoci nemecko-slovenské spojenectvo malo z hľadiska nacizmu ako ideológie trpkú príchuť, geopoliticky ani kultúrne nebolo pre Slovensko ničím netradičným. Dosť podobne sme na tom s Nemeckom i nemectvom i dnes. Ekonomická i geopolitická orientácia na Nemecko je trvalou súčasťou slovenskej politiky, je to však Nemecko nesvojprávne, unijné a obmedzené v uplatňovaní svojej sily (preto sa tzv. pravica a ľavica líšia vo vnímaní USA a Ruska, ale nelíšia sa vo vnímaní Nemecka, je pre nich dôležitým hráčom v únii, nie však dôležitejším než bruselská administratíva a rozhodne nie suverénom na rozdiel od oboch spomínaných mocností)
Prípadný rozpad únie by však geopolitickú rovnováhu nášho priestoru do istej miery zmenil. Ostane Nemecko po týchto zmenách štátom, ktorý si ctí obmedzenia plynúce z jeho porážky (a napriek tomu, že nie sú známe nie je ich málo a zasahujú dokonca do jurisdikcie nemeckých súdov) ?
Paradoxne, Slovensko sa dnes obracia na Nemecko v situácii, keď je Nemecko podrobené Bruselu a dominujú mu liberálno-ľavicové nepolitické elity (niet ich horšieho predstaviteľa ako prezident Gauck). Údajné rusofilstvo premiéra sa rozplynulo hneď po upevnení jeho moci a v jednofarebnej vláde z neho nezostalo nič (hoci aj v prvej ho neutralizovali atlantickí absolventi MGIMO Kubiš a Lajčák ako ministri zahraničných vecí).
